Poznala som v minulosti niekoho, kto pre tú jeho pravu lásku neskutočne trpel.V podstate sa mi to zdalo smiešne, trápiť sa tak veľmi pre niekoho iného.Veď pre každého človeka je predsa tá najpodstatnejšia osoba on sám. I keď to len málokto otvorene prizná...
Sú veci, ktoré sa slovami nedajú opísať a obzvlášť nie city.
Je úžasné, ako naše telo reaguje na rôzne podnety bez toho, aby sme si to sami uvedomovali. Stačí len, aby ste boli v blízkosti istého človeka a odrazu sa nedokážete ovládať. Srdce sa Vám rozbúcha, hľadíte si do očí, cítite sa tak zraniteľnými a v skutočnosti ani neviete prečo.
No čo je vlastne láska?
Kedysi to bolo také jednoduché. Dvaja ľudia sa spoznali, či už to bolo na dedine alebo v meste, boli si sympatickí, párkrát sa stretli, hneď sa aj zasnúbili a mali kopec detí. To, či už boli šťastní, to už nikoho nezujímalo..A boli vlastne? Väčšinou sa len zmierili s tým, čo mali.
A čo je to vlastne šťastie?
Veľakrát premýšľam, prečo to v dnešnej dobe už takto nefunguje. Snáď niekde na dedinách ešte áno. Prečo mladí ľudia nechcú vstupovať do manželstva? Prečo radšej spolu žijú tri – štyri roky a potom sa rozídu?
Vždy niekto niekoho opustí...
To, že sa v našej krajine zmenila situácia, byty zdraželi a len máloktorý mladý pár má prostriedky na to, aby si nejaký kúpil, to je jedna vec...Ale prečo je všade okolo také prázdno? Tak obrovské ticho?
Kam odišla láska?
Sú ľudia, ktorí nikdy nezažijú ten pocit...Ten pocit, pre ktorý sa Vám oplatí narodiť..Pocit, ktorý Vás naplní tak strhujúcou túžbou žiť...Pocit, ktorý by ste chceli vykričať do celého sveta niekde na vrchole obrovskej hory, kde stojíte iba Vy a Vaša láska...Tak neskutočný pocit.....pre ktorý ste ochotný... zomrieť..
Ak je láska opätovaná a môžete byť spolu, je to prenádherný život. Ale ak opätovaná nie je, alebo v tom horšom prípade, je, ibaže neexistuje cesta,aby ste mohli byť spolu...Toto sú tie veci...Veci, ktoré opisovali tí najväčší autori svetových dejín. Spisovatelia, herci, umelci...
Je to tým, že ľudia, ktorí sa venujú umeniu, lásku, bolesť, radosť a nenávisť vnímajú inak? Alebo si to len namýšlame, pretože sa tak cítime lepšími ako v skutočnosti sme? Alebo si tú svoju životnú lásku iby vymyslíme, aby sme mali aspoň nejakú inšpiráciu...Alebo... sa to skutočne stane, príde to nečakane a obráti nám život úplne naruby...Prestaneme jesť, prestaneme takmer dýchať, prestaneme žiť. Nič pre nás už nemá zmysel. Iba láska........Neviem, netuším, nerozumiem...No je niečo, čo viem určite...
Mne sa to stalo...